Ann Wright, World BEYOND War, Marca 14, 2022

Pred devätnástimi rokmi, v marci 2003, Odstúpil som z funkcie amerického diplomata v opozícii voči rozhodnutiu prezidenta Busha napadnúť Irak. Pripojil som sa k dvom ďalším americkým diplomatom, Brady Kiesling a John Brown, ktorý dal výpoveď niekoľko týždňov pred mojou výpoveďou. Od kolegov amerických diplomatov pridelených na veľvyslanectvá USA po celom svete sme počuli, že aj oni veria, že rozhodnutie Bushovej administratívy bude mať dlhodobé negatívne dôsledky pre USA a svet, ale z rôznych dôvodov sa k nám nikto nepridal v rezignácii. až neskôr. Niekoľko prvých kritikov našich rezignácií nám neskôr povedalo, že sa mýlili a zhodli sa na tom, že rozhodnutie vlády USA viesť vojnu proti Iraku bolo katastrofálne.

Proti rozhodnutiu USA vtrhnúť do Iraku s použitím umelej hrozby zbraní hromadného ničenia a bez povolenia Organizácie Spojených národov protestovali ľudia prakticky vo všetkých krajinách. Milióny ľudí boli pred inváziou v uliciach hlavných miest po celom svete a požadovali, aby sa ich vlády nezúčastňovali na americkej „koalícii ochotných“.

Počas posledných dvoch desaťročí ruský prezident Putin dôrazne varoval USA a NATO, že medzinárodná rétorika „dvere sa nezatvoria pred možným vstupom Ukrajiny do NATO“ je hrozbou pre národnú bezpečnosť Ruskej federácie.

Putin citoval ústnu dohodu vlády Georgea HW Busha z 1990. rokov, že po rozpade Sovietskeho zväzu sa NATO neposunie „o palec“ bližšie k Rusku. NATO by nezískalo krajiny z bývalej aliancie Varšavskej zmluvy so Sovietskym zväzom.

Za Clintonovej administratívy však USA a NATO začalo svoj program „Partnerstvo za mier“. ktorá sa pretavila do úplného vstupu krajín bývalej Varšavskej zmluvy do NATO – Poľska, Maďarska, Českej republiky, Bulharska, Estónska, Lotyšska, Litvy, Rumunska, Slovenska, Slovinska, Albánska, Chorvátska, Čiernej Hory a Severného Macedónska.

USA a NATO zašli pre Ruskú federáciu o krok príliš ďaleko, keď vo februári 2014 zvrhli zvolenú, no údajne skorumpovanú, k Rusku naklonenú vládu Ukrajiny, zvrhnutie, ktoré podporila a podporila americká vláda. Fašistické milície sa spojili s obyčajnými ukrajinskými občanmi, ktorým sa nepáčila korupcia v ich vláde. Namiesto toho, aby sa čakalo menej ako jeden rok na ďalšie voľby, začali nepokoje a na námestí Majdan v Kyjeve zabili stovky ostreľovačov z vlády aj milícií.

Násilie voči etnickým Rusom sa šírilo aj v iných častiach Ukrajiny a mnohých zabili fašistické davy 2. mája 2014 v Odese.   Väčšina etnických Rusov vo východných provinciách Ukrajiny začala separatistickú rebéliu, pričom ako dôvod svojej rebélie uviedla násilie voči nim, nedostatok zdrojov od vlády a zrušenie vyučovania ruského jazyka a histórie na školách. Zatiaľ čo ukrajinská armáda povolila krajne pravicový neonacistický prápor Azov byť súčasťou vojenských operácií proti separatistickým provinciám, ukrajinská armáda nie je fašistickou organizáciou, ako tvrdí ruská vláda.

Účasť Azov v politike na Ukrajine nebola úspešná dostali len 2 percentá hlasov vo voľbách v roku 2019 oveľa menej ako iné pravicové politické strany dostali vo voľbách v iných európskych krajinách.

Ich šéf minister zahraničných vecí Sergej Lavrov sa rovnako mýli, keď tvrdí, že ukrajinský prezident Zelenskyj vedie fašistickú vládu, ktorá musí byť zničená, ako sa mýlil môj bývalý šéf minister zahraničných vecí Colin Powell, keď páchal lož, že iracká vláda mala zbrane hromadného ničenia a preto treba zničiť.

Anexiu Krymu Ruskou federáciou odsúdila väčšina medzinárodného spoločenstva. Krym bol na základe špeciálnej dohody medzi Ruskou federáciou a ukrajinskou vládou, v ktorej boli na Kryme pridelení ruskí vojaci a lode, aby poskytli ruskej južnej flotile prístup k Čiernemu moru, vojenskému východu federácie do Stredozemného mora. V marci 2014 po osem rokov diskusií a hlasovania o tom, či obyvatelia Krymu chceli zostať ako s Ukrajinou, etnickými Rusmi (77 % obyvateľov Krymu hovorilo rusky) a zvyšné tatárske obyvateľstvo usporiadalo na Kryme plebiscit a hlasovalo za žiadosť o pripojenie Ruskej federácie.  Na Kryme sa zúčastnilo voliť 83 percent voličov a 97 percent hlasovalo za integráciu do Ruskej federácie. Výsledky plebiscitu boli prijaté a implementované Ruskou federáciou bez výstrelu. Medzinárodné spoločenstvo však uplatňovalo prísne sankcie proti Rusku a osobitné sankcie proti Krymu, ktoré zničili jeho medzinárodný turistický priemysel, ktorý hostí turistické lode z Turecka a ďalších stredomorských krajín.

V nasledujúcich ôsmich rokoch od roku 2014 do roku 2022 bolo v separatistickom hnutí v regióne Donbass zabitých viac ako 14,000 2016 osôb. Prezident Putin naďalej varoval USA a NATO, že pripojenie Ukrajiny do sféry NATO bude hrozbou pre národnú bezpečnosť Ruskej federácie. Varoval tiež NATO pred zvyšujúcim sa počtom vojenských vojnových hier na ruských hraniciach vrátane roku XNUMX a veľmi veľký vojnový manéver so zlovestným názvom „Anakonda“, veľký had, ktorý zabíja tým, že dusí svoju korisť, čo je analógia, ktorú ruská vláda nestratila. Nové USA/NATO základne, ktoré boli postavené v Poľsku a umiestnenie  raketové batérie v Rumunsku pridal k obavám ruskej vlády o vlastnú národnú bezpečnosť.

 Koncom roka 2021, keď USA a NATO odmietli obavy ruskej vlády o svoju národnú bezpečnosť, opäť vyhlásili, že „dvere vstupu do NATO neboli nikdy zatvorené“, na čo Ruská federácia reagovala nahromadením 125,000 XNUMX vojenských síl okolo Ukrajiny. Prezident Putin a dlhoročný minister zahraničných vecí Ruskej federácie Lavrov neustále opakovali svetu, že ide o rozsiahle cvičenie, podobné vojenským cvičeniam, ktoré NATO a USA viedli pozdĺž jeho hraníc.

V dlhom a širokom televíznom vyhlásení z 21. februára 2022 však prezident Putin vyjadril historickú víziu Ruskej federácie vrátane uznania separatistických provincií Doneck a Luhansk v regióne Donbass ako nezávislých subjektov a vyhlásil ich za spojencov. . Len o niekoľko hodín neskôr prezident Putin nariadil ruskú vojenskú inváziu na Ukrajinu.

Uznanie udalostí za posledných osem rokov neoslobodzuje vládu od porušenia medzinárodného práva, keď napadne suverénnu krajinu, zničí infraštruktúru a zabije tisíce jej občanov v mene národnej bezpečnosti inváznej vlády.

To je presne dôvod, prečo som pred devätnástimi rokmi odstúpil z americkej vlády, keď Bushova administratíva použila lož zbraní hromadného ničenia v Iraku ako hrozbu pre národnú bezpečnosť USA a základ pre inváziu a okupáciu Iraku na takmer desaťročie, pričom zničila veľké infraštruktúry a zabíjanie desiatok tisíc Iračanov.

Nerezignoval som preto, že som nenávidel svoju krajinu. Odstúpil som, pretože som si myslel, že rozhodnutia volených politikov slúžiacich vo vláde nie sú v najlepšom záujme mojej krajiny, ľudu Iraku alebo sveta.

Odstúpenie z vlády v opozícii voči rozhodnutiu o vojne, ktoré urobili jeho nadriadení vo vláde, je obrovským rozhodnutím... najmä s tým, čomu čelia ruskí občania, nieto ešte ruskí diplomati, keď ruská vláda kriminalizuje používanie slova „vojna“, zatýkanie tisíce demonštrantov v uliciach a zatvorenie nezávislých médií.

Keďže ruskí diplomati slúžia na viac ako 100 veľvyslanectvách Ruskej federácie po celom svete, viem, že sledujú medzinárodné spravodajské zdroje a majú oveľa viac informácií o brutálnej vojne proti ľudu Ukrajiny ako ich kolegovia na ministerstve zahraničných vecí v Moskve, oveľa menej. priemerný Rus, teraz, keď boli medzinárodné médiá stiahnuté z vysielania a deaktivované internetové stránky.

Pre týchto ruských diplomatov by rozhodnutie rezignovať z ruského diplomatického zboru malo oveľa vážnejšie následky a určite by bolo oveľa nebezpečnejšie ako to, čomu som čelil pri mojej rezignácii v opozícii voči americkej vojne proti Iraku.

Z vlastnej skúsenosti však môžem povedať tým ruským diplomatom, že keď sa rozhodnú podať demisiu, stiahne sa im zo svedomia veľké bremeno. Zatiaľ čo ich mnohí bývalí diplomatickí kolegovia budú ostrakizovať, ako som zistil, mnohí ďalší potichu schvália ich odvahu rezignovať a čeliť následkom straty kariéry, na ktorej vytvorení tak usilovne pracovali.

Ak by niektorí ruskí diplomati rezignovali, prakticky v každej krajine, kde je veľvyslanectvo Ruskej federácie, existujú organizácie a skupiny, ktoré im podľa mňa poskytnú pomoc a asistenciu, keď vstúpia do novej kapitoly svojho života bez diplomatického zboru.

Stoja pred závažným rozhodnutím.

A ak rezignujú, ich hlasy svedomia, ich hlasy nesúhlasu budú pravdepodobne najdôležitejším dedičstvom ich života.

O Autor:
Ann Wright slúžila 29 rokov v americkej armáde/zálohách armády a odišla do dôchodku ako plukovník. Pôsobila aj ako americká diplomatka na veľvyslanectvách USA v Nikarague, Grenade, Somálsku, Uzbekistane, Kirgizsku, Sierre Leone, Mikronézii, Afganistane a Mongolsku. V marci 2003 odstúpila z americkej vlády v opozícii voči americkej vojne proti Iraku. Je spoluautorkou „Disent: Voices of Conscience“.