David Swanson
Jimmy Carter nazval vojnu vedenú vo Vietname Spojenými štátmi – vojnu, ktorá zabila 60,000 4,000,000 Američanov a 13 65 XNUMX Vietnamcov bez vypálenia jediného amerického mesta alebo lesa – za „vzájomné“ škody. Ronald Reagan to nazval „ušľachtilým“ a „spravodlivým dôvodom“. Barack Obama propaguje mýtus o rozšírenom zlom zaobchádzaní s vracajúcimi sa americkými veteránmi, odsudzuje Vietnamcov ako „brutálnych“ a spustil XNUMX-ročný program propagandy za XNUMX miliónov dolárov na oslavu toho, čo Vietnamci nazývajú americkou vojnou:
„Keď si pripomíname 50. výročie vietnamskej vojny, s vážnou úctou uvažujeme o odvahe generácie, ktorá slúžila so cťou. Vzdávame hold viac ako 3 miliónom vojakov a žien, ktorí opustili svoje rodiny, aby statočne slúžili na svete ďaleko. . . Predierali sa džungľami a ryžovými poliami, horúčavami a monzúnmi a hrdinsky bojovali za ochranu ideálov, ktoré sú nám Američanom drahé."
Ktoré ideály to mohli byť? Pamätajte, že to bola zlá vojna, na rozdiel od ktorej druhá svetová vojna získala smiešne označenie „dobrá vojna“. Ale Pentagon má v úmysle zrušiť akúkoľvek presnú spomienku na Vietnam. Členovia úžasnej organizácie Veterans For Peace medzitým spustili vlastnú vzdelávaciu kampaň na boj proti Pentagonu. VietnamFullDisclosure.orga Výbor na pripomenutie mieru vo Vietname urobil to isté LessonsOfVietnam.com. Pentagon už bol presvedčený, aby opravil niektoré svoje nepresné vyhlásenia. Dôkazy o rozsahu zabíjania vo Vietname pokračujú vynoriť saa zrazu sa stalo všeobecne akceptovateľným v akademickej obci a korporátnych médiách priznať, že prezidentský kandidát Richard M. Nixon tajne sabotoval mierové rozhovory v roku 1968, ktoré zrejme ukončili vojnu, kým nezasiahol. V dôsledku toho vojna zúrila a Nixon vyhral voľby s prísľubom ukončenia vojny, čo však neurobil. Zdá sa, že tu funguje niečo ako 50-ročná hranica starostlivosti o zradu alebo masové vraždy. Predstavte si, čo by mohlo byť prijateľné povedať o súčasných vojnách o 50 rokov!
Napriek tomu sa o Vietname stále hovorí veľa klamstiev a veľa právd je príliš málo známych. Po tom, čo Nixon sabotoval mierové rokovania, americkí a vietnamskí študenti vyjednávali svoje vlastné Ľudová mierová zmluva, a použil to na nátlak na Nixona, aby si konečne vyrobil svoj vlastný.
„Predpokladajme, že Vietnam by nemal hnutie medzinárodnej solidarity, najmä v Spojených štátoch,“ píše Madame Nguyen Thi Binh. "Ak áno, nemohli sme otriasť agresívnou vôľou Washingtonu."
Ľudová mierová zmluva začala takto:
„Je známe, že Američania a Vietnamci nie sú nepriatelia. Vojna sa vedie v mene ľudu Spojených štátov a Južného Vietnamu, ale bez nášho súhlasu. Ničí krajinu a ľudí vo Vietname. Vyčerpáva Ameriku o jej zdroje, mladosť a česť.
„Týmto súhlasíme s ukončením vojny za nasledujúcich podmienok, aby oba národy mohli žiť v radosti z nezávislosti a mohli sa venovať budovaniu spoločnosti založenej na ľudskej rovnosti a rešpekte k Zemi. Odmietaním vojny tiež odmietame všetky formy rasizmu a diskriminácie ľudí na základe farby pleti, triedy, pohlavia, národného pôvodu a etnického zoskupenia, ktoré tvoria základ vojnovej politiky, minulej i súčasnej, vlády Spojených štátov.
„1. Američania súhlasia s okamžitým a úplným stiahnutím všetkých amerických síl z Vietnamu.
„2. Vietnamci sa zaväzujú, že hneď ako vláda USA verejne stanoví dátum úplného stiahnutia, vstúpia do diskusií s cieľom zabezpečiť prepustenie všetkých amerických väzňov, vrátane pilotov zajatých pri bombardovaní Severného Vietnamu.
Deväť vodcov amerického protivojnového hnutia 1960. rokov uviedlo svoje súčasné myšlienky do a pripravovaná kniha tzv The People Make the Peace: Lekcie z vietnamského protivojnového hnutia. Hnutie 1960. a začiatku 1970. rokov bolo rozšírené a dynamické nad rámec toho, čo poznáme dnes. Bola súčasťou širšej kultúry odporu. Ťažilo z novosti vysielanej vojny a televízneho protestu. Ťažil z veľmi chybnej, ale v porovnaní so súčasnosťou lepšej ekonomickej bezpečnosti, mediálneho pokrytia a volebných systémov, vplyvu návrhu a – samozrejme – kreativity, odvahy a tvrdej práce mierových aktivistov.
Do tejto knihy prispeli a nedávno sa spolu vrátili do Vietnamu Rennie Davis, Judy Gumbo, Alex Hing, Doug Hostetter, Jay Craven, Becca Wilson, John McAuliff, Myra MacPherson a Nancy Kurshan. Ich pohľady na vojnu, vietnamskú kultúru a kultúru USA a mierové hnutie sú na nezaplatenie.
Bola to vojna, ktorú zabíjali Vietnamci a Američania na protest. Bola to vojna, v ktorej sa Vietnamci naučili chovať ryby v kráteroch po bombách. Bola to vojna, v ktorej americkí mieroví aktivisti ilegálne cestovali do Vietnamu, aby sa dozvedeli o vojne a pracovali pre mier. Toto je vojna, v ktorej ľudia stále zomierajú na zbrane, ktoré vybuchnú o mnoho rokov neskôr, alebo na jedy, ktorých zabíjanie trvá tak dlho. Obete tretej generácie s vrodenými chybami žijú v najviac kontaminovaných oblastiach na Zemi.
Nixon zaznamenal, ako sa so svojimi zamestnancami trápil nad ľudovou mierovou zmluvou. O dva roky neskôr nakoniec súhlasil s podobnými podmienkami. Medzitým zomreli desaťtisíce ľudí.
A predsa Vietnamci jasne rozlišujú, ako vždy, amerických zástancov mieru od vojnovej americkej vlády. Milujú a ctia Normana Morrisona, ktorý sa upálil v Pentagone. Pokračujú bez horkosti, nenávisti alebo násilia. Vo vietnamskej kultúre nie je zrejmý hnev, ktorý stále sužuje Spojené štáty z občianskej vojny v USA. Američania by sa mohli poučiť z vietnamských postojov. Mohli by sme sa tiež naučiť lekciu z vojny – a nepovažovať ju za chorobu nazývanú „vietnamský syndróm“ – lekciu, že vojna je nemorálna a dokonca aj sama o sebe kontraproduktívna. Uvedomiť si, že by to bol začiatok zdravia.
