Autor: George Lakey, Niesť nenásilieFebruára 28, 2022
Počas histórie ľudia, ktorí čelili okupácii, využívali silu nenásilného boja, aby zmarili svojich útočníkov.
Rovnako ako pri mnohých po celom svete, vrátane tisícok statočných Rusov protestujúcich proti brutálnej invázii ich krajiny na susednú Ukrajinu, som si vedomý nedostatočných zdrojov na obranu nezávislosti Ukrajiny a túžbu po demokracii. Biden, krajiny NATO a ďalšie zhromažďujú ekonomickú silu, ale zdá sa, že to nestačí.
Je pravda, že vyslanie vojakov by to len zhoršilo. Čo ak však existuje nevyužitý zdroj ovládania moci, o ktorom sa takmer vôbec neuvažuje? Čo ak je situácia so zdrojmi asi takáto: Je tu dedina, ktorá sa po stáročia spolieha na potok a v dôsledku klimatických zmien teraz vysychá. Vzhľadom na existujúce finančné zdroje je obec príliš ďaleko od rieky na vybudovanie plynovodu a dedina stojí pred koncom. To, čo si nikto nevšimol, bol maličký prameň v rokline za cintorínom, ktorý by sa – s nejakým vybavením na kopanie – mohol stať výdatným zdrojom vody a zachrániť dedinu?
Na prvý pohľad taká bola situácia Československa 20. augusta 1968, keď sa Sovietsky zväz pohol, aby znovu potvrdil svoju nadvládu – česká vojenská moc to nedokázala zachrániť. Vodca krajiny Alexander Dubček zamkol svojich vojakov v ich kasárňach, aby zabránil zbytočným šarvátkam, ktoré by mohli viesť len k zraneným a zabitým. Keď vojská Varšavskej zmluvy vpochodovali do jeho krajiny, napísal svojim diplomatom v OSN pokyny, aby tam predložili prípad, a polnočné hodiny využil na to, aby sa pripravil na zatknutie a osud, ktorý ho čakal v Moskve.
Bez povšimnutia Dubčeka, zahraničných reportérov či útočníkov sa však v rokline za cintorínom nachádzal ekvivalent vodného zdroja. Zapôsobili na to predchádzajúce mesiace živého politického prejavu rastúceho hnutia disidentov odhodlaných vytvoriť nový druh sociálneho poriadku: „socializmus s ľudskou tvárou“. Veľké množstvo Čechov a Slovákov bolo v pohybe už pred inváziou a konali spoločne, keď vzrušene rozvíjali novú víziu.
Ich hybnosť im dobre poslúžila, keď sa invázia začala, a skvele improvizovali. 21. augusta došlo v Prahe ku krátkemu zastaveniu, ktoré údajne spozorovali státisíce ľudí. Predstavitelia letiska v Ruzyne odmietli zásobovať sovietske lietadlá palivom. Na mnohých miestach davy sedeli v ceste prichádzajúcim tankom; v jednej dedine občania vytvorili ľudskú reťaz cez most cez rieku Úpa na deväť hodín, čím prinútili ruské tanky, aby nakoniec otočili chvost.
Na tankoch boli namaľované hákové kríže. Rozdávali sa letáky v ruštine, nemčine a poľštine, ktoré útočníkom vysvetľovali, že sa mýlili, a medzi zmätenými a obrannými vojakmi a nahnevanou českou mládežou sa viedli nespočetné diskusie. Armádne jednotky dostali nesprávne pokyny, zmenili sa značky ulíc a dokonca aj znaky dedín, došlo k odmietnutiu spolupráce a jedla. Utajené rozhlasové stanice vysielali obyvateľom rady a správy o odpore.
Na druhý deň invázie demonštrovalo na Václavskom námestí v Prahe údajne 20,000 10 ľudí; na tretí deň po hodinovej prestávke v práci zostalo námestie desivé. Štvrtý deň mladí študenti a robotníci vzdorovali sovietskemu zákazu vychádzania nepretržitým vysedávaním pri soche sv. Václava. Deväť z XNUMX ľudí v uliciach Prahy malo v klopách české vlajky. Kedykoľvek sa Rusi pokúsili niečo oznámiť, ľudia vyvolali taký hluk, že Rusov nebolo počuť.
Veľká časť energie odporu bola vynaložená na oslabenie vôle a zvýšenie zmätku inváznych síl. Na tretí deň sovietske vojenské úrady roznášali letáky svojim vlastným jednotkám s protiargumentmi voči českým. Nasledujúci deň sa začala rotácia a do miest prichádzali nové jednotky, ktoré nahradili ruské sily. Vojaci, neustále konfrontovaní, ale bez hrozby zranenia osôb, sa rýchlo roztopili.
Pre Kremeľ, ako aj pre Čechov a Slovákov išlo o veľké stávky. Na dosiahnutie svojho cieľa nahradiť vládu bol Sovietsky zväz údajne ochotný premeniť Slovensko na sovietsku republiku a Čechy a Moravu na autonómne oblasti pod sovietskou kontrolou. Čo však Sovieti prehliadali, je, že takáto kontrola závisí od ochoty ľudí nechať sa ovládať – a túto ochotu bolo sotva vidieť.
Kremeľ bol nútený ku kompromisu. Kremeľ namiesto zatknutia Dubčeka a vykonania ich plánu prijal dohodu. Obe strany skompromitovali.
Česi a Slováci boli skvelí nenásilní improvizátori, ale nemali žiadny strategický plán – plán, ktorý by mohol uviesť do hry ich ešte mocnejšie zbrane trvalej ekonomickej nespolupráce plus využiť iné dostupné nenásilné taktiky. Napriek tomu dosiahli to, čo väčšina považovala za svoj najdôležitejší cieľ: pokračovať s českou vládou a nie priamou vládou Sovietov. Vzhľadom na okolnosti to bolo v tejto chvíli pozoruhodné víťazstvo.
Mnohým pozorovateľom v iných krajinách, ktorí sa zamýšľali nad potenciálom využitia nenásilnej sily na obranu, august 1968 otvoril oči. Československo však nebolo prvým prípadom, keď reálne existenčné hrozby podnietili nové uvažovanie o zvyčajne ignorovanej sile nenásilného boja.
Dánsko a slávny vojenský stratég
Rovnako ako pokračujúce hľadanie pitnej vody, ktorá dokáže udržať život, aj hľadanie nenásilnej sily, ktorá môže brániť demokraciu, priťahuje technológov: ľudí, ktorí radi premýšľajú o technike. Takouto osobou bol BH Liddell Hart, slávny britský vojenský stratég, s ktorým som sa stretol v roku 1964 na Oxfordskej univerzitnej konferencii o civilnej obrane. (Povedali mi, aby som ho volal „Sir Basil.“)
Liddell Hart nám povedal, že ho krátko po druhej svetovej vojne pozvala dánska vláda, aby s ňou konzultoval stratégiu vojenskej obrany. Urobil tak a poradil im, aby nahradili svoju armádu nenásilnou obranou nasadenou vycvičeným obyvateľstvom.
Jeho rada ma podnietila, aby som sa bližšie pozrel na to, čo vlastne Dáni urobili, keď ich počas druhej svetovej vojny vojensky obsadilo susedné nacistické Nemecko. Dánska vláda samozrejme vedela, že násilný odpor je márny a vyústi len do mŕtvych a zúfalých Dánov. Namiesto toho sa duch odporu rozvíjal nad zemou aj pod zemou. Keď nacistický režim zintenzívnil prenasledovanie Židov, dánsky kráľ vzdoroval symbolickými činmi, jazdil na koni po uliciach Kodane, aby si udržal morálku a nosil židovskú hviezdu. Mnoho ľudí ešte dnes vie o veľmi úspešný masový židovský útek do neutrálneho Švédska improvizovaného dánskym undergroundom.
S nástupom okupácie si Dáni čoraz viac uvedomovali, že ich krajina je pre Hitlera cenná pre svoju ekonomickú produktivitu. Hitler sa spoliehal najmä na Dánov, že mu postavia vojnové lode, čo bolo súčasťou jeho plánu na inváziu do Anglicka.
Dáni pochopili (nie my všetci?), že keď na vás niekto v niečom závisí, dáva vám to silu! Takže dánski robotníci sa cez noc zmenili z pravdepodobne najbrilantnejších staviteľov lodí svojej doby na najnemotornejších a neproduktívnych. Nástroje boli „náhodou“ spadnuté do prístavu, úniky sa objavili „samo od seba“ v nákladných priestoroch lodí atď. Zúfalých Nemcov niekedy hnali ťahať nedokončené lode z Dánska do Hamburgu, aby ich dokončili.
Ako odpor rástol, štrajky boli čoraz častejšie a pracovníci opúšťali továrne skôr, pretože „Musím sa vrátiť k starostlivosti o záhradu, kým je ešte trochu svetla, pretože moja rodina bez našej zeleniny hladuje.“
Dáni našli tisíc a jeden spôsob, ako zabrániť Nemcom v ich použití. Táto rozšírená, energická kreativita bola v ostrom kontraste s vojenskou alternatívou kladenia násilného odporu – vykonávaného iba percentom populácie – ktorá by mnohých zranila a zabila a takmer všetkým by priniesla krutú núdzu.
Faktoring v úlohe školenia
Preskúmali sa ďalšie historické prípady brilantného improvizovaného nenásilného odporu voči invázii. Nóri, aby ich Dáni neprekonali, využili čas pod nacistickou okupáciou nenásilne zabrániť nacistickému prevzatiu moci ich školského systému. Stalo sa tak aj napriek konkrétnym príkazom nórskeho nacistu, ktorý mal na starosti krajinu Vidkun Quisling, ktorého podporovala nemecká okupačná armáda s jednou pájkou na 10 Nórov.
Ďalší účastník, s ktorým som sa stretol na Oxfordskej konferencii, Wolfgang Sternstein, robil svoju dizertačnú prácu o Ruhrkampf – tzv. 1923 nenásilný odpor nemeckých robotníkov k invázii do centra výroby uhlia a ocele v údolí Porúria francúzskymi a belgickými jednotkami, ktoré sa pokúšali zmocniť sa výroby ocele na nemecké reparácie. Wolfgang mi povedal, že to bol veľmi efektívny boj, ktorý požadovala vtedajšia demokratická nemecká vláda, Weimarská republika. V skutočnosti to bolo také efektívne, že francúzska a belgická vláda odvolali svoje jednotky, pretože celé údolie Porúria štrajkovalo. „Nechajte ich kopať uhlie svojimi bajonetmi,“ povedali robotníci.
Čo mi na týchto a iných úspešných prípadoch pripadá mimoriadne, je, že nenásilní bojovníci sa zapojili do svojho boja bez toho, aby mali výhodu výcviku. Ktorý veliteľ armády by vydal rozkaz do boja bez toho, aby ich najprv vycvičil?
Z prvej ruky som videl rozdiel, ktorý to spôsobilo pre severských študentov v USA trénoval ísť na juh do Mississippi a riskovať mučenie a smrť z rúk segregátorov. Leto slobody 1964 považovalo za nevyhnutné trénovať.
Takže ako aktivista orientovaný na techniku myslím na efektívnu mobilizáciu na obranu, ktorá si vyžaduje premyslenú stratégiu a solídny tréning. Vojaci by so mnou súhlasili. A to, čo mi vrtá hlavou, je vysoký stupeň účinnosti nenásilnej obrany v týchto príkladoch bez úžitku z oboch! Zamyslite sa nad tým, čo by mohli dosiahnuť, keby boli tiež bezpečne podporovaní stratégiou a školením.
Prečo by teda žiadna demokratická vláda – nie vo vojensko-priemyselnom komplexe – nechcela seriózne preskúmať možnosti civilnej obrany?
