Vždy som s nadšením podporoval mierové rokovania, ktoré boli príliš často zanedbávané vo vnútorných a medzinárodných konfliktoch. Je však jasné, že medzinárodná konferencia o Sýrii, ktorá mala svoje prvé stretnutie vo Viedni 30. októbra, je falošná konferencia, ktorá nie je schopná viesť žiadne mierové rokovania, a že Obamova administratíva to od začiatku veľmi dobre vedela.

Administratíva vychvaľovala skutočnosť, že Irán bol pozvaný zúčastniť sa na konferencii, na rozdiel od predchádzajúceho zhromaždenia o Sýrii v januári a februári 2014, ktoré organizovala OSN. Táto nešťastná konferencia vylúčila Irán na naliehanie Spojených štátov a ich sunnitských spojencov. aj keď medzi 40 pozvanými účastníkmi mimo Sýrie bolo niekoľko štátov bez najmenšej kapacity prispieť čímkoľvek k mierovému urovnaniu – ako aj Vatikán.

Účasť Iránu na viedenskej konferencii predstavuje pozitívny krok. Napriek tomu bola konferencia poznačená ešte zásadnejšou absurditou: nebola pozvaná žiadna zo sýrskych strán do vojny. Rokovania v roku 2014 mali aspoň predstaviteľov Asadovho režimu a časť ozbrojenej opozície. Zrejmým dôsledkom tohto rozhodnutia je, že sa od vonkajších patrónov sýrskych strán – najmä Ruska, Iránu a Saudskej Arábie – očakáva, že sa posunú k obrysu urovnania a potom využijú svoj vplyv na klientov, aby si vynútili prijatie dohody.

Vietnamský model

Myšlienka preskočiť sýrske strany konfliktu tým, že vonkajšia moc vyrokuje mierovú dohodu v mene svojich klientov, je absolútne logická. Klasickým prípadom takéhoto usporiadania je rokovanie USA o Parížskej dohode so Severnými Vietnamcami v januári 1973 o ukončení americkej vojny vo Vietname. Úplná závislosť Thieuovho režimu od USA a váha americkej armády vo Vietname zabezpečili Thieuovo nútené prijatie dohody.

Ale treba tiež poznamenať, že usporiadaním sa vojna neskončila. Thieuov režim nebol ochotný dodržať prímerie ani politické urovnanie a vojna pokračovala ďalšie dva roky, kým ju v roku 1975 ukončila veľká severovietnamská ofenzíva.

Ešte dôležitejší z hľadiska aplikovateľnosti modelu na sýrsku vojnu je priepastný rozdiel medzi záujmom USA vyjednávať nad hlavou svojho vietnamského klienta a iránskymi a ruskými záujmami vo vzťahu k sýrskej vláde. Spojené štáty vyjednávali, aby sa dostali z vojny podľa vlastného výberu, ktorú začali, podobne ako Irak, v mylnom presvedčení, že ich dominantná moc zaručuje kontrolu nad situáciou a v ktorej boli nútené ukončiť domáci politický tlak. Irán na druhej strane bojuje v Sýrii vo vojne, ktorú považuje za životne dôležitú pre svoju bezpečnosť. A politické a bezpečnostné záujmy Ruska v Sýrii môžu byť menej jasné, ale tiež nemá motiváciu súhlasiť s dohodou, ktorá by riskovala víťazstvo terorizmu v Sýrii.

Zatmenie „umiernenej“ opozície

Vyhliadky na dodanie protiasadovských síl do osady sú ešte pochmúrnejšie. Ak by opozičné sily podporované USA, ktoré čelili sýrskemu režimu a jeho zahraničným spojencom, mali dostatok sily na to, aby režim ohrozili, mohlo by to byť objektívnym základom pre mierové rokovania. Obamova administratíva sa snažila vyvolať dojem, že „umiernené“ sily – teda tie, ktoré sú ochotné spolupracovať so Spojenými štátmi – sú primárnou vojenskou opozíciou voči Asadovmu režimu. V skutočnosti však tieto „umiernené“ sily buď pohltili džihádisti z Frontu an-Nusra a jeho spojencov, alebo sa s nimi spojili.

Tento dramatický posun v povahe ozbrojenej opozície voči Asadovi bol prvýkrát zjavný v septembri 2013. Vtedy tri hlavné „umiernené“ islamistické brigády sa nečakane pripojil so spojencami z Frontu an-Nusra v opozícii voči Sýrskej národnej koalícii, ktorá vznikla v Dauhe v novembri 2012 pod tlakom Spojených štátov a ich spojencov v Perzskom zálive.

Posun smerom k džihádistickej nadvláde vo vojne proti Asadovmu režimu sa zrýchlil medzi novembrom 2014 a marcom 2015, keď Sýrsky revolučný front a Harakat al-Hazm skupiny, dve hlavné povstalecké skupiny, ktoré získavali zbrane od CIA alebo Saudov, boli napadnuté a väčšinou pohltené Frontom al-Nusra.

Tento posun má zjavné dôsledky na možnosť dohody. Na konferencii v Ženeve II vyslanca OSN Lakhdara Brahimiho v januári 2014 boli pri stole jediné opozičné skupiny zastúpené Sýrskou národnou koalíciou podporovanou USA, ktorú nikto nebral vážne ako predstaviteľa akejkoľvek vojenskej hrozby pre režim. Na konferencii chýbal samozvaný Islamský štát a franšíza al-Kájdy v Sýrii, Front al-Nusra a jeho spojenci, ktorí takú hrozbu predstavovali.

Nepriateľstvo Nusry k rozhovorom

Ale ani Islamský štát, ani islamisti na čele s frontom Nusra sa ani v najmenšom nezaujímali o mierovú konferenciu. Vojenský šéf Islamského frontu, ktorému dominuje blízky spojenec al-Nusry, Ahrar al-Sham, vyhlásil, že zváži účasť akéhokoľvek povstaleckého oddielu na mierových rozhovoroch ako „zrada“.

Čo Informovala o tom Obamova administratíva chce, aby sa z Viedenskej konferencie vynorila „cestovná mapa“ pre prechod k moci. Administratíva navyše dala jasne najavo, že si želá zachovať inštitúcie sýrskeho štátu vrátane sýrskej vojenskej štruktúry. Ale tak Islamský štát, ako aj koalícia vedená al-Káidou sú sektárske sunnitské extrémistické organizácie, ktoré sa netaja zámerom nahradiť Assadov režim islamským štátom, ktorý nemá žiadne stopy existujúceho štátneho aparátu.

Asadov režim teda zjavne nemá motiváciu čo i len naznačovať akúkoľvek flexibilitu pri požiadavke na odchod Asada zo Sýrie, keď vie, že neexistuje žiadna možnosť prímeria alebo urovnania s Islamským štátom a Frontom al-Nusra. Podobne ani Rusi, ani Iránci pravdepodobne nevynútia Asadovu ruku v tejto otázke len preto, aby rokovali s najslabším prvkom ozbrojenej opozície.

USA falošný príbeh o Sýrii

Politici Obamovej administratívy sa však zdajú byť odhodlaní nedovoliť nepríjemnej realite, aby zasahovala do jej propagandistickej línie o Sýrii, ktorou je, že je na Rusku a Iráne, aby sa o problém postarali nejakým žmýkaním ústupkov od Asadovho režimu. Minister zahraničných vecí John Kerry navrhol v rozhovore pre televízny kanál Kazak niekoľko dní po zvolaní viedenskej konferencie, že „spôsob, ako ukončiť vojnu, je požiadať pána Asada, aby pomohol s prechodom na novú vládu“. Rusko to nedokázalo a namiesto toho „je tu na to, aby jednoducho podporilo Asadov režim,“ povedal Kerry a dodal, že „opozícia neprestane bojovať proti Asadovi“.

Je pochybné, že si Kerry mýli takúto očividne propagandistickú pozíciu s oveľa neovládateľnejšou sýrskou politicko-vojenskou realitou. Nie je však politicky vhodné uznať tieto skutočnosti. To by vyvolalo nechcené otázky o rozhodnutí administratívy v roku 2011 zosúladiť svoju politiku so sýrskymi jastrabmi v Rijáde, Dauhe a Istanbule, ktorí boli takí naklonení zmene režimu v Sýrii, že im bolo nielen ľahostajné nahromadenie džihádistov v Sýrii, ale vnímali to ako užitočný nástroj na zbavenie sa Asada.

Teraz je cenou Obamovej osudovej politicko-diplomatickej stratégie falošná mierová konferencia, ktorá zavádza zvyšok sveta o nedostatku akéhokoľvek realistického riešenia vojny.

- Gareth Porter je nezávislý investigatívny novinár a víťaz Gellhornovej ceny za žurnalistiku za rok 2012. Je autorom čerstvo publikovanej Manufactured Crisis: The Untold Story of the Iran Nuclear Scare.