David Swanson
Vražda v tábore Delta je nová kniha od Josepha Hickmana, bývalého strážcu na Guantáname. Nie je to ani fikcia, ani špekulácia. Keď prezident Obama hovorí: „Niektorých ľudí sme mučili,“ uvádza Hickman najmenej tri prípady - okrem mnohých ďalších, o ktorých vieme z tajných stránok po celom svete -, v ktorých je potrebné vyhlásenie upraviť na „Zavraždili sme niektorých ľudí.“ Samozrejme, vražda má byť vo vojne prijateľná (a akokoľvek nazvete to, čo Obama robí s dronmi), zatiaľ čo mučenie má byť alebo bývalo škandálom. Čo však s mučením na smrť? A čo smrtiace experimentovanie s ľuďmi? Má to taký nacistický kruh, aby to niekoho vyrušilo?
Mali by sme byť schopní čoskoro odpovedať na túto otázku, prinajmenšom pre tú časť populácie, ktorá agresívne hľadá správy alebo vlastne - ja si to nevymýšľam - číta knihy. Vražda v tábore Delta je knihou vlastenectva a militarizmu pre skutočných veriacich. Môžete sa začať pozerať na Dicka Cheneyho ako na ľaváka a táto kniha vás nikdy neurazí, pokiaľ vás neurazia zdokumentované fakty, ktorých odhalenie bol hlboko narušený samotným autorom. Prvý riadok knihy je „Som vlastenecký Američan.“ Autor to nikdy nestiahne. Po nepokojoch na Guantáname, ktorých potlačenie viedol, poznamenáva:
"Nakoľko som chovancom vyčítal nepokoje, rešpektoval som, ako tvrdo bojovali." Boli pripravení bojovať takmer na život a na smrť. Keby sme riadili dobré zadržovacie zariadenie, myslel by som si, že ich motivovali silné náboženské alebo politické ideály. Smutnou pravdou bolo, že pravdepodobne bojovali tak tvrdo, pretože naše zlé vybavenie a ošarpané zaobchádzanie ich posunulo za hranice bežných ľudských možností. Ich motiváciou nemusel byť vôbec radikálny islam, iba jednoduchá skutočnosť, že nemali pre čo žiť a čo stratiť. “
Pokiaľ viem, Hickman ešte nepoužil tú istú logiku na odhalenie absurdného predstierania, že ľudia bojujú v Afganistane alebo Iraku, pretože ich náboženstvo je vražedné alebo preto, že nás nenávidia za naše slobody. Hickman bude hosťom Talk Nation Radio čoskoro, tak sa ho možno spýtam. Najprv sa mu však poďakujem. A nie pre jeho „službu“. Za jeho knihu.
Opisuje ohavný tábor smrti, v ktorom boli strážcovia vyškolení, aby vnímali väzňov ako subhumánnych, a oveľa väčšia pozornosť sa venovala ochrane blaha iguanov ako homo sapiens. Chaos bol normou a fyzické týranie väzňov bolo štandardné. s. Mike Bumgarner dal najvyššiu prioritu každému, kto stojí vo formácii, keď ráno vstúpil do svojej kancelárie za zvukov Beethovenovho piateho alebo „Bad Boys“. Hickman hovorí, že určitým dodávkam bolo dovolené vchádzať dovnútra a von z tábora bez kontroly, čo sa vysmieva komplikovaným pokusom o bezpečnosť. Nepoznal dôvody, ktoré by za tým mohli, až kým náhodou neobjavil tajný tábor, ktorý nebol zahrnutý na žiadnych mapách, miesto, ktoré nazval Camp No, ale CIA nazvala Penny Lane.
Na to, aby sa situácia v Guantaname zhoršila, by si vyžadovala osobitný druh idiotstva, ktorý zrejme admirál Harry Harris mal. Začal strieľať Hviezdne zamotaný banner do klietok pre väzňov, čo predvídateľne malo za následok, že dozorcovia zneužívali väzňov, ktorí nestáli a nepredstierali, že sa klaňajú vlajke USA. Zvyšovalo sa napätie a násilie. Keď bol Hickman vyzvaný, aby viedol útok na väzňov, ktorí nedovolili prehliadku ich Koránov, navrhol, aby vykonali prehliadku moslimský tlmočník. Bumgarner a gang na to nikdy nepomysleli a fungovalo to ako kúzlo. Ale spomínaná vzbura sa odohrala v inej časti väzenia, kde Harris odmietol myšlienku tlmočníka; a klamstvá, ktoré armáda povedala médiám o nepokojoch, mali vplyv na Hickmanov pohľad na vec. Rovnako tak urobila aj ochota médií zbierať absurdné a nepodložené klamstvá: „Polovica reportérov pokrývajúcich armádu sa mala práve prihlásiť; zdali sa ešte horlivejšími veriť veciam, ktoré hovorili naši velitelia, ako my. “
Po nepokojoch niektorí väzni pokračovali v hladovke. V júni 9, 2006, počas hladovky, mal Hickman na starosti stráž nad strážnymi vežami atď., Tú noc dohliadal na tábor. Spolu so všetkými ostatnými strážcami poznamenal, že rovnako ako sa v správe správy trestného vyšetrovania námornej služby o tejto záležitosti neskôr uvádza, niektorí väzni boli vyradení z ciel. V skutočnosti dodávka, ktorá vzala väzňov do Penny Lane, vzala troch zajatcov z troch táborov z ich tábora. Hickman sledoval, ako je každý väzeň naložený do dodávky, a tretíkrát sledoval dodávku dostatočne ďaleko, aby videl, že smeruje na Penny Lane. Neskôr sledoval, ako sa dodávka vracia a vracia sa späť do zdravotníckych zariadení, kde ho jeho priateľ informoval, že si priniesli tri telá s ponožkami alebo handrami, ktoré si zovreli hrdla.
Bumgarner zhromaždil zamestnancov a povedal im, že traja väzni spáchali samovraždu tak, že si do svojich buniek napchali handry po krku, ale médiá to informovali inak. Každý mal prísny zákaz slova. Nasledujúce ráno médiá podľa pokynov informovali, že traja muži sa obesili vo svojich celách. Armáda označila tieto „samovraždy“ za „koordinovaný protest“ a za akt „asymetrickej vojny“. Dokonca James Risen, v jeho úlohe ako New York Times stenograf, sprostredkoval tento nezmysel verejnosti. Žiadny reportér alebo redaktor zjavne nepovažoval za užitočné pýtať sa, ako by sa väzni mohli zavesiť do otvorených klietok, v ktorých sú vždy viditeľní; ako mohli získať dostatok listov a iných materiálov, aby údajne vytvárali figuríny samy o sebe; ako by mohli zostať bez povšimnutia najmenej dve hodiny; ako v skutočnosti údajne zviazali vlastné členky a zápästia, roubili sa, nasadili si masky na tvár a potom sa všetci obesili súčasne; prečo neexistovali žiadne videá ani fotografie; prečo žiadni strážcovia neboli disciplinovaní alebo dokonca vypočúvaní za následné správy; prečo sa údajne radikálne laxné a preferenčné zaobchádzanie týkalo troch väzňov, ktorí boli na hladovke; ako mŕtvoly údajne utrpeli rigidnú mortisu rýchlejšie, ako je fyzicky možné, atď.
Tri mesiace po tom, čo sa Hickman vrátil do USA, sa dopočul správy o ďalšej veľmi podobnej „samovražde“ na Guantáname. Na koho sa mohol Hickman obrátiť s tým, čo vedel? Našiel profesora práva menom Mark Denbeaux v Centre pre politiku a výskum na právnickej fakulte Seton Hall University. S pomocou jeho a jeho kolegov sa Hickman pokúsil ohlásiť záležitosť správnymi kanálmi. Obamovo ministerstvo spravodlivosti, NBC, ABC a Zápisy 60 Všetci prejavili záujem, boli im povedané fakty a odmietli s tým niečo urobiť. Ale Scott Horton to napísal v Harpers, o ktorej Keith Olbermann informoval, ale zvyšok podnikových médií ignoroval.
Vedci z Hickmana a Setona Halla zistili, že CIA podávala väzňom obrovské dávky drogy zvanej meflochín, vrátane troch zabitých, čo podľa armádneho lekára vyvolalo Hickmana teror a išlo o „psychologický výcvik na vode“. Viac o Truthout.org Jason Leopold a Jeffrey Kaye uviedli, že každý nový príchod na Guantánamo dostal meflochín, údajne na maláriu, ale dostal ho iba každý väzeň, nikdy nie jeden strážca ani pracovníci tretích krajín z krajín s vysokým rizikom malárie, a nikdy nie k haitským utečencom ubytovaným na Guantáname v rokoch 1991 a 1992. Hickman začal svoju „službu“ na Guantáname v domnienke, že väzni sú „najhorší z najhorších“, ale odvtedy sa dozvedel, že aspoň väčšina z nich nebola ničoho podobného , ktorí boli vyzdvihnutí za odmenu s malými vedomosťami o tom, čo urobili. Prečo, uvažoval,
„Boli za týchto podmienok muži s nízkou alebo žiadnou hodnotou držaní a dokonca opakovane vypočúvaní, mesiace alebo roky po tom, čo boli vzatí do väzby? Ak by aj po príchode mali nejakú inteligenciu, aký význam by to malo po rokoch? . . . Zdá sa, že jedna odpoveď spočívala v popise, ktorý generálmajor [Michael] Dunlavey a [Geoffrey] Miller aplikovali na Gitmo. Nazvali ho „americké bojové laboratórium“. ““
