Recenzia knihy: 20 diktátorov v súčasnosti podporovaných USA

Autor: Phil Armstrong a Catherine Armstrong, 9. júla 2020

Z Counterfire

To, čo národy tvrdia, že zastávajú, a to, čo dôkazy naznačujú, že zastávajú, môžu byť – a často aj sú – dve úplne odlišné veci. Táto mimoriadne podnetná kniha stavia do centra pozornosti najmocnejší národ sveta a porovnáva stanovené ciele vlády USA s jej skutočným správaním. Vláda USA vytvára obraz o sebe ako o globálnom strážcovi slobody a demokracie; ako vždy ostražitý a pripravený, neochotne, zasahovať do politiky iných národov vtedy a len vtedy, ak sú sloboda a demokracia ohrozené. Na rozdiel od odmietania tyranie vo všetkých jej formách však autor poznamenáva, ako v skutočnosti vláda USA skutočne financuje, vyzbrojuje a školí širokú škálu utláčateľských vlád vrátane diktatúr, ak sa takáto podpora považuje za záujmy USA. bez ohľadu na výsledky (v oblasti demokracie a ľudských práv) samotných vlád.

Podpora diktatúry

V úvodných častiach sa David Swanson zamýšľa nad širokým spektrom represívnych vlád podporovaných USA a potom sa osobitne zameriava na diktatúry, keďže ide o režimy, proti ktorým vláda USA pravidelne tvrdí. Ukazuje, ako väčšina svetových „neslobodných“ štátov (ako ich definoval Rich Whitney [2017], ktorý zasa zakladá svoj prístup na taxonómii poskytovanej organizáciou „Freedom House“, organizáciou financovanou vládou USA – „free“, „čiastočne slobodné“ a „neslobodné“) sú vojensky podporované USA. Ukazuje tiež, že v rozpore s tvrdením, že vojenská intervencia USA je vždy na strane „demokracie“, USA bežne predávajú zbrane obe strany zapojený do mnohých konfliktov po celom svete. Autor zdôrazňuje dlhovekosť tohto prístupu: že ho v žiadnom prípade nemožno vnímať len ako črtu Trumpovho predsedníctva a tvrdí, že postoj USA k podpore utláčateľských vlád vyplýva zo silného spojenectva medzi vládou USA a americkými zbraňami. výrobcov (takzvaný „vojenský priemyselný komplex“).

V nasledujúcich častiach sa Swanson venuje veľkej väčšine súčasných svetových diktatúr a ukazuje, ako ich podporujú USA, najmä vojensky. Robí tak poskytnutím dvadsiatich aktuálnych prípadových štúdií diktatúr z celého sveta, z ktorých všetky sú podporované USA. Tvrdíme, že tým autor poskytuje presvedčivé dôkazy na vyvrátenie názoru, že USA stoja v opozícii voči diktátorom a národom, ktoré ovládajú. Autor poukazuje na význam poskytovania podporných dôkazov vo forme zoznamov. Vždy je veľmi ťažké posunúť názor z jeho ustálenej pozície. Zvyčajne sa vyžaduje váha dôkazov, najmä ak je sila vlastných záujmov extrémne vysoká.

V záverečných častiach autor vyzdvihuje značne nekonvenčné správanie americkej vlády pri vyzbrojovaní a výcviku zámorských armád. Poskytuje silný štatistický dôkaz pre svoje tvrdenie, že USA sú zďaleka popredným medzinárodným dodávateľom zbraní, zodpovedným za rozsiahle úmrtia súvisiace s vojnou na celom svete a prevádzkovateľom 95 % svetových vojenských základní umiestnených mimo ich kontrolnej krajiny.

Autor hovorí o tom, ako takzvaná „arabská jar“ v roku 2011 zdôraznila rozporuplný postoj USA; verejne tvrdila, že podporuje sily presadzujúce posilnenie demokracie, ale v skutočnosti jej činy poskytli dôležité rekvizity režimom vedeným diktátormi napadnutými protestnými hnutiami. Argumentáciu rozvíja veľmi presvedčivým spôsobom poukázaním na skutočnosť, že USA dlhodobo podporujú diktatúry – najčastejšie vojensky – a potom sa obrátia proti nim, keď pocítia, že sa ich záujmy zmenili. Poukazuje na príklady podpory Saddáma Husajna, Noriegu a Asada zo strany USA a ďalej uvádza množstvo ďalších príkladov, akými sú Rafael Trujillo, Francisco Franco, Francoise Duvalier, Jean-Claude Duvalier, Anastasio Somoza Debayle, Fulgencio Batista a Iránsky šach.

Rétorika vs realita

Tvrdíme, že Swanson trafil klinec po hlavičke, keď poznamenal:

„Ak sa zdá, že podpora USA pre diktátorov je v rozpore s americkou rétorikou o šírení demokracie, časť vysvetlenia pre to môže spočívať v použití „demokracie“ ako kódového slova pre „našu stranu“ bez ohľadu na akékoľvek spojenie so skutočnou demokraciou alebo zastupiteľská vláda alebo dodržiavanie ľudských práv“ (s. 88).

Potom tvrdí, že ak nepriateľ v skutočnosti nie je,

„tyrania, ale skôr Sovietsky zväz alebo komunizmus alebo terorizmus alebo islam alebo socializmus alebo Čína alebo Irán alebo Rusko, a ak je čokoľvek urobené v mene porážky nepriateľa označené za „prodemokraciu“, potom sa môže šíriť množstvo takzvanej demokracie. zahŕňajú podporu diktatúr a všetkých druhov iných rovnako represívnych vlád“ (s. 88).

V závere tejto časti práce autor tiež zdôrazňuje význam financií, opäť podložený početnými príkladmi, najmä značným rozsahom zahraničného financovania think-tankov, ktoré majú veľký vplyv na formovanie politiky USA.

Záverečná časť knihy sa zaoberá naliehavou a náročnou otázkou, ako možno ukončiť podporu USA diktatúram. Swanson poukazuje na 'The Stop Arming Human Rights Abusers Act, HR 5880, 140', ktorý predstavila kongresmanka Ilhan Omar. Swanson poznamenáva, že ak by sa návrh zákona stal zákonom, zabránil by americkej vláde poskytovať širokú škálu podpory najutláčateľnejším vládam sveta. Je ťažké nesúhlasiť so sentimentom vyjadreným autorom na konci svojej knihy:

„Svet zúfalo potrebuje prevziať kontrolu nad svojimi vládami od tyranov a katov. Spojené štáty zúfalo potrebujú posunúť svoje vlastné priority z nekontrolovaného militarizmu a obchodovania so zbraňami na mierové podniky. Takýto krok by bol lepší z morálneho, environmentálneho, ekonomického az hľadiska dopadu na vyhliadky na prežitie ľudstva“ (s. 91).

Autor vytvára veľmi presvedčivé sfalšovanie argumentu, že USA vždy bojujú na strane demokracie, pričom namiesto toho argumentuje, že kľúčovou otázkou je, či je štát (alebo vodca) považovaný za proamerický alebo protiamerický (hľadisko, ktoré môže a často sa mení). Povaha zahraničnej vlády sama osebe nie je hybnou silou intervencie.

Ako v zahraničí, tak aj doma

Swanson tak vyzdvihuje hlboko rozporuplný prístup k zahraničnej politike a hlbší pohľad, tvrdíme, že kontrasty sú rovnako zjavné vo vnútornej politike. Podľa populárneho (amerického) názoru je sloboda základom, na ktorom sú postavené USA. Ale pri uplatňovaní tohto údajne základného princípu je americká vláda znepokojivo selektívna – vo vnútornej, ale aj zahraničnej politike. Sloboda prejavu a pokojné zhromažďovanie podľa prvého dodatku amerických občanov ich vlastná vláda v mnohých prípadoch ignorovala, keď to nebolo vhodné pre jej záujmy.

Málokedy to bolo zjavnejšie ako v reakcii na prebiehajúce protesty Black Lives Matter po vražde Georgea Floyda. Napriek jasnej ochrane prvého dodatku bolo mnoho pokojných protestov potlačených silou. Jedného 1. júna^st incident je symbolický, keď polícia použila slzný plyn, gumené projektily a bleskové granáty, aby vyčistila Lafayetteovo námestie od pokojných demonštrantov, aby umožnila prezidentovi Trumpovi fotografovať pred kostolom svätého Jána (Parker a kol. 2020). Medzitým sa prezident v prejave v Bielom dome vyhlásil za „spojenca všetkých pokojných demonštrantov“ – zdá sa, že za spojenca, ktorý ospravedlňuje používanie úplne nemierových metód na potlačenie slobody prejavu.

Zaujímavé je, že podobné potláčanie protestov bolo jednoznačne odsúdené, keď je páchateľom iná krajina. Trump v tweete z mája 2020 vyzval iránsku vládu, aby nepoužila násilie proti demonštrantom a „nechaj novinárov voľne sa túlať“. Takáto principiálna obhajoba dôležitosti slobodnej tlače však neviedla prezidenta k tomu, aby uznal alebo odsúdil početné policajné útoky na novinárov, ktorí informovali o protestoch Black Lives Matter v USA (podľa US Press Freedom Tracker z 15. , fyzické útoky policajtov na novinárov číslo 57). Koreň tejto nezrovnalosti nie je ťažké vysvetliť.

Žiaľ, nerešpektovanie slobôd prvého dodatku sa netýka výlučne búrlivého prezidenta Trumpa, ba ani republikánov. Napríklad Obamova administratíva zažila v roku 2016 protesty Standing Rock proti výstavbe Dakotského prístupového ropovodu na indiánskej pôde – na ktoré polícia pri mrazivých teplotách reagovala slzotvorným plynom, otrasovými granátmi a vodnými delami. Prezident Obama nedokázal odsúdiť toto nekontrolovateľné policajné násilie voči pokojným demonštrantom (Colson 2016), čo je jasný prípad potláčania slobody prejavu násilím.

Aj keď je súčasná klíma represie extrémna, nie je úplne bezprecedentná. Selektívny prístup americkej vlády k dôležitosti slobody je zjavný v jej zaobchádzaní s vlastnými občanmi, najmä v oblasti protestov (Price et al 2020). V konečnom dôsledku ústavné práva v praxi znamenajú málo, ak ich vláda, ktorá ich má dodržiavať, ignoruje alebo priamo porušuje, a namiesto toho sa rozhodne prijať politiku, ktorá je v rozpore s demokraciou.

Na začiatku práce autor poznamenáva,

„Účelom tejto krátkej knihy je upozorniť ľudí na to, že militarizmus USA podporuje diktatúry, ku koncu otvárania mysle možnosti spochybňovať militarizmus“ (s. 11).

Tvrdíme, že tento cieľ je určite úspešný. Dôležité je, že to robí a zároveň zdôrazňuje hlboké rozpory v zahraničnej politike USA; rozpory, o ktorých sme hovorili vyššie, sú zjavné aj vo vnútornej politike. Politika USA je teda „dôsledne nekonzistentná“. Prezentuje sa ako zásadne založený na obrane slobody a demokracie, zatiaľ čo v praxi je založený na sledovaní záujmov vlády USA a mocných nátlakových skupín stojacich za establišmentom USA.

Veríme, že Swansonova kniha je významným príspevkom do diskusie; všetky svoje argumenty podloží vysoko presvedčivými dôkazmi; dôkazy, o ktorých sa hádame, by mali stačiť na to, aby presvedčili čitateľa s otvorenou mysľou o platnosti jeho analýzy. Toto dielo srdečne odporúčame všetkým, ktorí majú záujem pochopiť hybné sily, ktoré stoja za vedením zahraničnej politiky USA.

Referencie

Colson, N., 'Obamovo zbabelé ticho na Standing Rock', Socialistický pracovník December 1, 2016.

Freedom House,krajiny a územia".

Parker, A., Dawsey, J. a Tan, R., „Vnútri nátlaku na demonštrantov slzným plynom pred Trumpovou fotografiou“, Washington Post Jún 2, 2020.

Price, M., Smoot, H., Clasen-Kelly, F. a Deppen, L. (2020), „Nikto z nás nemôže byť hrdý.“ Starosta kritizuje CMPD. SBI preverí použitie chemických látok na proteste,“ Charlotte Observer Júna 3.

Whitney, R., „USA poskytujú vojenskú pomoc 73 percentám svetových diktatúr,“ TruthoutSeptember 23, 2017.