Winslow Myers
Zdá sa, že tvrdenie Ronalda Reagana z roku 1984, že „nukleárnu vojnu nemožno vyhrať a nikdy by sa nemalo viesť“, sa stalo akceptovaným naprieč politickým spektrom v USA aj v zahraničí. Úroveň deštrukcie, ktorá by to viedla, by prinajlepšom znemožnila adekvátnu reakciu zdravotníckych systémov av najhoršom prípade by viedla ku klimatickým zmenám v celosvetovom meradle. Reagan pokračoval: „Jediná hodnota v našich dvoch krajinách, ktoré vlastnia jadrové zbrane, je zabezpečiť, aby sa nikdy nepoužili. Ale nebolo by potom lepšie ich úplne zlikvidovať?"
O tridsať rokov neskôr paradox odstrašovania – deväť jadrových mocností so zbraňami, ktoré sú absolútne pripravené na použitie, takže ich nikdy nebude treba použiť – nie je ani zďaleka vyriešený. Medzitým 9-11 naklonil našu predstavivosť smerom k samovražednému jadrovému terorizmu. Vlastníctvo dokonca nášho veľkého a rozmanitého arzenálu jadrových zbraní by neodradilo odhodlaného extrémistu. Strach sa stal tak mocným, že motivoval nielen groteskné šírenie agentúr zbierajúcich informácie, ale aj vraždy a mučenie. Niečo sa stali opodstatnené, vrátane biliónových dolárových patových vojen, aby zabránili zlému protivníkovi dostať jadrovú zbraň.
Existujú body vzplanutia, v ktorých sa systémy navrhnuté na spoľahlivé a večné odstrašovanie rozmazávajú do novej krajiny rozpadu odstrašovania? Príkladom je Pakistan, kde slabá vláda udržiava stabilnú – dúfame – odstrašujúcu rovnováhu jadrových síl proti Indii. Pakistan zároveň presakuje extrémistami s možnými súcitnými prepojeniami na pakistanskú armádu a spravodajské služby. Toto zameranie na Pakistan je dohadné. Môže to byť nespravodlivé. Jadrová zbraň by mohla rovnako ľahko vypadnúť spod kontroly štátu v regiónoch ako Kaukaz alebo – kto vie? – dokonca aj na nejakej americkej základni, kde bola bezpečnosť laxná. Ide o to, že strach z takýchto scenárov skresľuje naše myslenie, keď sa snažíme kreatívne reagovať na realitu, ktorú jadrové odstrašenie neodradí.
Vidieť plody tohto strachu komplexne pozýva vidieť proces v čase, vrátane budúceho času. Známy argument, že jadrové odstrašovanie nás chránilo po mnoho desaťročí, sa začína rúcať, ak si jednoducho predstavíme dva možné svety: svet, ku ktorému smerujeme pekelne, ak nezmeníme kurz, v ktorom nás motivuje samostupňujúci strach. stále viac národov vlastní jadrové zbrane alebo svet, kde ich nikto nemá. Aký svet chcete, aby zdedili vaše deti?
Odstrašovanie od studenej vojny bolo výstižne nazvané rovnováhou teroru. Súčasné rozdelenie nezodpovedných extrémistov a zodpovedných, sebeckých národných štátov podporuje orwellovskú mentálnu deformáciu: pohodlne popierame, že naše vlastné jadrové zbrane sú samy osebe mocnou formou teroru – ich účelom je vystrašiť oponentov k opatrnosti. Legitimizujeme ich ako nástroje na naše prežitie. Zároveň premietame tento popieraný teror na našich nepriateľov a rozširujeme ich na zvrátených obrov zla. Teroristická hrozba kufríkovej nukleárnej bomby sa prekrýva s oživenou hrozbou studenej vojny, ktorá sa zmení na horúcu, keď sa Západ hrá s Putinom na jadrové kura.
Mier prostredníctvom sily musí byť predefinovaný – aby sa stal mierom ako silou. Tento princíp, zrejmý mnohým menším, nejadrovým mocnostiam, je vnímaný s nevôľou a rýchlo popieraný mocnosťami. Samozrejme, že mocnosti nie sú nešťastné z toho, že majú nepriateľov, pretože nepriatelia sú politicky vhodní pre robustný systém výroby zbraní, systém, ktorý zahŕňa neúmerne nákladnú rekonštrukciu amerického jadrového arzenálu, ktorá plytvá zdrojmi potrebnými na hroziacu výzvu konverzie. k udržateľnej energii.
Protijed na vírus strachu podobný ebole má začať z predpokladu vzájomného vzťahu a vzájomnej závislosti – dokonca aj s nepriateľmi. Studená vojna skončila, pretože Sovieti a Američania si uvedomili, že majú spoločnú túžbu vidieť vyrastať ich vnúčatá. Akokoľvek sa nám zdajú extrémisti posadnutí smrťou, krutí a brutálni extrémisti, môžeme sa rozhodnúť, že ich nebudeme dehumanizovať. Môžeme si zachovať našu perspektívu tým, že si pripomenieme brutality v našej vlastnej histórii, vrátane skutočnosti, že sme boli prví, ktorí použili jadrové zbrane na zabíjanie ľudí. Môžeme priznať vlastný podiel na vytvorení potkanieho hniezda vražednosti na Blízkom východe. Môžeme pátrať po príčinách extrémistického zmýšľania, najmä medzi mladými ľuďmi. Môžeme podporiť zraniteľné, ale hodnotné iniciatívy, ako je zavedenie súcitnej iniciatívy v Iraku (https://charterforcompassion.org/node/8387). Môžeme zdôrazniť, koľko výziev dokážeme vyriešiť len spoločne.
V počiatočných fázach prezidentskej kampane v USA sú kandidáti nezvyčajne dostupní – príležitosť pre občanov klásť skúmavé otázky, ktoré prenikajú pod napísané odpovede a bezpečné politické bromety. Ako by vyzerala politika na Blízkom východe, keby sa nezakladala na hraní viacerých strán proti sebe, ale skôr na duchu súcitu a zmierenia? Prečo nemôžeme použiť časť hromady peňazí, ktoré plánujeme minúť na obnovu našich zastaraných zbraní na zabezpečenie voľných jadrových materiálov po celom svete? Prečo sú USA medzi poprednými predajcami zbraní namiesto toho, aby boli hlavným poskytovateľom humanitárnej pomoci? Čo urobíte ako prezident, aby ste pomohli nášmu národu splniť si svoje záväzky v oblasti odzbrojenia ako signatár Zmluvy o nešírení jadrových zbraní?
Winslow Myers, autor knihy „Living Beyond War, A Citizen's Guide“, píše o globálnych problémoch a pôsobí v poradnom zbore iniciatívy War Prevention Initiative.
