Winslow Myers
Všetko na našej malej planéte ovplyvňuje všetko ostatné. Táto vzájomná závislosť je skôr tvrdá realita ako bremeno New Age. Málo ľudí môže stále popierať ľudskú činnosť v klimatickej nestabilite, ale len ťažko môže predstierať, že choroby alebo znečistenie spôsobené vetrom sú nezastaviteľné štátnymi hranicami. Dokonca ani Donald Trump by nedokázal postaviť múr, ktorý by zastavil vírus Zika, mikročastice šíriace sa z uhoľných elektrární v Číne alebo prúdenie rádioaktívnej vody z Fukušimy.
Je obzvlášť naliehavé, aby sme pochopili bizarnú vzájomnú závislosť, ktorá vyplýva zo skutočnosti, že deväť krajín vlastní jadrové zbrane. Už nezáleží na tom, koľko jadrových zbraní daný národ má, pretože detonácia takýchto zbraní ktorýmkoľvek národom, dokonca aj relatívne malou časťou svetového arzenálu, by mohla vyústiť do „nukleárnej zimy“, ktorá by mala celoplanetárne účinky.
Dosiahli sme múr, nie fyzický múr v štýle Trumpa, ale absolútnu hranicu deštruktívnej sily, ktorá všetko mení. Dôsledky sa dokonca odrazia späť do údajne menších, nejadrových konfliktov. Zosnulý admirál Eugene Carroll, ktorý mal kedysi na starosti všetky americké jadrové zbrane, to povedal priamo: „Aby sme zabránili jadrovej vojne, musíme zabrániť každej vojne“. Akákoľvek vojna, vrátane takých regionálnych konfliktov, ako je pokračujúci hraničný spor v Kašmíre medzi Indiou a Pakistanom, by mohla rýchlo eskalovať na jadrovú úroveň.
Je zrejmé, že tento pojem, dostatočne zrozumiteľný pre laika, ako som ja, sa neutopil na najvyššej úrovni odbornosti zahraničnej politiky v našej vlastnej a iných krajinách. Ak by sa tak stalo, Spojené štáty by sa nezaviazali k biliónovej modernizácii svojho jadrového arzenálu. Ani Rusko by na takéto zbrane nevynaložilo viac, ani India, ani Pakistan.
Analógia s americkou posadnutosťou zbraňami je nevyhnutná. Mnohí politici a lobisti, ktorí prispievajú k ich kampaniam, vzdorujú zdravému rozumu, obhajujú rozšírenie práv a povolení nosiť zbrane do tried, kostolov a dokonca aj barov, argumentujúc tým, že keby mal každý zbraň, všetci by sme boli bezpečnejší. Bol by svet bezpečnejší, keby viac krajín, alebo nedajbože všetky krajiny vlastnilo jadrové zbrane – alebo by sme boli bezpečnejší, keby ich nemala žiadna?
Pokiaľ ide o to, ako uvažujeme o týchto zbraniach, je potrebné dôkladne prehodnotiť samotný koncept „nepriateľa“. Samotné zbrane sa stali nepriateľmi všetkých, nepriateľmi oveľa zúrivejšími ako ten najhorší ľudský protivník, aký si dokážete predstaviť. Pretože zdieľame realitu, že moja bezpečnosť závisí od vašej a vaša od mojej, koncept nepriateľa, ktorý môže byť účinne zničený vynikajúcou jadrovou palebnou silou, sa stal zastaraným. Medzitým sú naše tisícky zbraní pripravené a pripravené na to, že niekto urobí fatálnu chybu a zničí všetko, čo si ceníme.
Najneúprosnejšími protivníkmi sú práve strany, ktoré by sa mali čo najnaliehavejšie oslovovať a rozprávať sa navzájom: India a Pakistan, Rusko a USA, Južná a Severná Kórea. Ťažké dosiahnutie zmluvy, ktorá spomaľuje a obmedzuje schopnosť Iránu vyrábať jadrové zbrane, je viac než chvályhodné, ale musíme posilniť jej silu budovaním sietí priateľstva medzi občanmi USA a Iránu. Namiesto toho je status quo nedôvery udržiavaný zastaranými stereotypmi, ktoré posilňujú volení predstavitelia a učenci.
Ako dôležité sú zmluvy o nešírení zbraní a predchádzaní vojnám, siete skutočných ľudských vzťahov sú ešte dôležitejšie. Ako o svojej nedávnej ceste do Ruska napísal mierový aktivista David Hartsough: „Namiesto posielania vojenských jednotiek k hraniciam Ruska pošlime do Ruska oveľa viac delegácií občianskej diplomacie, ako je tá naša, aby sme spoznali ruský ľud a naučili sa, že všetci jedna ľudská rodina. Môžeme vybudovať mier a porozumenie medzi našimi národmi." Opäť to môže znieť pre politický a mediálny establishment ako bremeno, ale je to tak iba realistický spôsob, akým sa náš druh môže dostať cez múr absolútneho zničenia, ktorý neobsahuje žiadne východisko na úrovni vojenskej prevahy.
Reagan a Gorbačov boli na konferencii v Reykjavíku v roku 1986 veľmi blízko k dohode o zrušení jadrových zbraní svojich dvoch krajín. Mohlo sa to stať. Malo sa to stať. Potrebujeme lídrov s víziou a odvahou presadiť zrušenie. Ako občan bez špeciálnych odborných znalostí nemôžem pochopiť, ako môže človek tak inteligentný ako prezident Obama ísť do Hirošimy a svoje vyhlásenia o zrušení jadrových zbraní kryť múčnymi vetami ako „Tento cieľ možno za môjho života nedosiahneme“. Dúfam, že z pána Obamu bude taký skvelý bývalý prezident ako Jimmy Carter. Oslobodený od politických obmedzení svojho úradu sa možno pripojí k pánovi Carterovi v silných mierových iniciatívach, ktoré využívajú jeho vzťahy so svetovými lídrami na hľadanie skutočnej zmeny.
Jeho hlas bude rozhodujúci, ale je to len jeden hlas. Mimovládne organizácie ako Rotary International s miliónmi členov v tisíckach klubov v stovkách krajín sú našou najbezpečnejšou a najrýchlejšou cestou k skutočnej bezpečnosti. Ale aby sa organizácie ako Rotary skutočne ujali prevencie vojen, keď sa ujali celosvetového vyhladzovania detskej obrny, radoví rotariáni, ako všetci občania, sa musia prebudiť do takej miery, do akej sa všetko zmenilo, a siahnuť cez múry odcudzenia, aby domnelí nepriatelia. Strašná možnosť nukleárnej zimy je zvláštnym spôsobom pozitívna, pretože predstavuje sebazničujúcu absolútnu hranicu vojenskej sily, proti ktorej sa ocitla celá planéta. Všetci sa ocitáme proti múru blížiacej sa záhuby – a potenciálnej nádeje.
Winslow Myers, autor knihy „Život za vojnou: Občanská príručka“, slúži v poradnej rade Iniciatívy pre prevenciu vojny a píše o globálnych otázkach pre mierové konanie.
